ohniváčik hadovníkový

Morfológia

Stredne veľký ohniváčik s rozpätím krídel 24 – 26 mm. Krídla samčekov sú tmavé, reflexne hnedofialové, s tmavohnedým lemom na okraji predných krídel a zubatým oranžovočerveným pásom na spodnom okraji zadných krídel. Samičky sú sfarbené podobne, ale centrálnu časť predných krídel majú červenú, s hnedými škvrnami. Zo spodnej strany sú predné krídla oboch pohlaví oranžovohnedé s čiernymi, žlto olemovanými škvrnami, zadné krídla sú sivohnedé s čiernymi, bledo lemovanými škvrnami a s červeným pásom pri okraji. Motýle druhej generácie sú sfarbené nevýraznejšie. húsenice sú zelené.

Ekológia

Dve generácie do roka. Motýle lietajú od mája do júna (1. gen. − jarná) a v júli (2. gen. − letná) na vlhkých lúkach a slatinách s rozptýlenými stromami. Samčeky sú silne teritoriálne, agresívne a počas života neopúšťajú lokalitu. Samičky sa môžu z lokality aj vzdialiť. Vajíčka kladú jednotlivo alebo v malých skupinkách na listy hadovníka väčšieho (Polygonum bistorta = Bistorta major), na ktorom sa húseničky v júni až júli, resp. auguste až septembri vyvíjajú. Z kukiel jarnej generácie sa imága (dospelé jedince) liahnu v júli, niektoré kukly druhej generácie prezimujú. Imága cicajú nektár z viacerých druhov lúčnych kvetov − sedmokráska obyčajná (Bellis perennis), žerušnica lúčna (Cardamine pratensis),hadovník väčší(Polygonum bistorta), vratič obyčajný (Tanacetum vulgare). Nocujú na spodnej strane listov okolitých drevín.

Celkové rozšírenie

Eurosibírsky druh rozšírený lokálne v Európe od Francúzska cez niektoré stredoeurópske štáty a Škandináviu až po západné Rusko a v Ázii od Uralu po Ďaleký východ.

Rozšírenie na Slovensku

V minulosti zaznamenaný v Poprade, na Strečne, v Rakúsoch, údolí Hornádu a v Prešove. Novšie nálezy nepoznáme, preto sa pokladá za nezvestný druh. Neuvádzajú sa nijaké územia európskeho významu, v ktorých by sa druh vyskytoval.

Faktory ohrozenia

Odvodňovanie a vysúšanie vlhkých lúk a slatín. Zánik extenzívnej pastvy.

Zaujímavosti

Od podobného ohniváčika čiernokrídleho (L. phlaeas)a o. čiernoškvrnného (L. titurus) sa líši  zo spodnej strany radom výrazných šípovitých bielych škvŕn pred okrajom predných aj zadných krídel.