mihuľa potiská

Morfológia

Od ostatných európskych druhov rodu Eudontomyzon sa odlišuje parazitickým spôsobom života a počtom myomér, ktoré sú prítomné v počte 58 - 70. Larvy - minohy (ammocoetes) nie sú mramo-rované. Dospelé jedince a staršie larvy majú chvosto­vú časť ukončenú v tvare klinu. Zafarbenie dospelých jedincov je podľa miesta výskytu zvyčajne na chrbte tmavohnedé až sivohnedé, na brušnej strane bela­vé a chvostová časť je sklovitá. Dospelé jedince sú väčšie ako larvy, ktoré dorastajú do celkovej dĺžky asi 190 mm. Maximálna zaznamenaná dĺžka tela bola 30 cm a maximálny vek 7 rokov. Majú širokú horno-čeľustnú doštičku s jedným zubom na každej strane. Na dolnočeľustnej doštičke je 6 - 10 zubov. V ústnom lieviku sú končisté, vonkajšie a vnútorné, kruhovito usporiadané okrajové zuby. V spodnej časti lievika tvoria štetinkovité pole. Na prednej jazykovej doštič­ke nie je stredová priehlbenina, na jej prednom okraji je 13 zúbkov. Telo je najhrubšie blízko stredu. Dve chrbtové plutvy sú od seba oddelené.

Ekológia

Tento sladkovodný parazitický a nemigrujúci druh mihule obýva pstruhové až mrenové pásmo riek. Hlavným biotopom výskytu sú úseky potokov a riek s dobre prekysličenou a čistou vodou a štrkovi-topiesčitým substrátom. Larvy sú zahrabané v jem­nom sedimente z detritu, piesku a ílu. Zahrabané larvy neparazitujú, ale požierajú rôzny hmyz a orga­nizmy nachádzajúce sa v substráte vrátane rozsievok a detritu. Po metamorfóze, ktorá prebieha približne po 3,5 - 4,5 roku v júli až auguste, dospelé jedince prechádzajú na parazitický spôsob života, ktorý trvá 17 - 21 mesiacov. Ústnym diskom sa dospelý jedinec prisáva na iné ryby (mreny, jalce, plžovité, hlaváčovité a iné) a rozodiera im telá. Odstrúha svalstvo a krv vysaje. Korisť často usmrtí. Požiera svalstvo aj mŕtvej koristi. Neresí sa na jar, zvyčajne po roku parazitické­ho života v apríli až júni, keď teplota vody dosiahne 7 - 10 °C. Na neres migruje hore prúdom. Neresia sa na štrkových laviciach so silným prúdom vody. Abso­lútna plodnosť dosahuje 2 000 - 3 000 ikier na jednu samicu. Larvy, ktoré sa liahnu z unášaných ikier, sa ďalej vyvíjajú v pokojných riečnych zátokách. Po nere­se dospelé jedince hynú, tak ako všetky ostatné druhy mihúľ.

Celkové rozšírenie

Východná časť dunajského po­vodia (Rumunsko, Bulharsko, Slovensko, Zakarpatská Ukrajina) v povodí Tisy a Timisu.

Rozšírenie na Slovensku

Povodie Tisy, v horných tokoch väčšiny čiastkových povodí: Slaná, Rimava, Čremošná, Bodva, Hornád, Veľká Biela voda, Vernársky potok, Hnilec, Topľa, Ondava, Ladomírka, Laborec, Okna, Ublianka, Luh, Ulička, Zbojský potok. Druh sa vyskytuje na 9 územiach európskeho významu.

Faktory ohrozenia

Regulácie tokov, najmä napriamovanie toku likviduje meandre riek a tiež typické biotopy mihúľ.

Zaujímavosti

Dospelé mihule sa v Rumunsku kedysi bežne konzumovali alebo používali ako živá návnada pri športovom rybolove. Pri preniknutí do pstruho­vých rybníkov môžu mihule spôsobiť veľké škody.

Galéria

Stav ochrany druhu na ÚEV

Stav ochrany druhu pre kompetencie ŠOP SR